Návrat do školských lavíc po zhruba ôsmich mesiacoch dištančnej výučby, počas ktorých sme raz s väčšou a raz s menšou dávkou zanietenia prebývali v šachovnicovom usporiadaní študentského osadenstva virtuálnej triedy, by sa dal prirovnať k skoku do plaveckého bazéna. Náhle ovlaženie vodou s teplotou nižšou než tá telesná navodí ľudskému nervovému systému letmý pocit šoku, no čochvíľa telo prirodzene priľne k mĺkvemu objatiu bezfarebných kvapalných paží a ďalej človek už len voľne pláva. Podobný jav nastal aj 17. mája v priestoroch nášho gymnázia, keď mnohí z nás do poslednej chvíle neverili, že skutočne prekračujú prah vestibulu. Napriek, nám vlastnému, obrannému múru frflania a ľahkej vnútornej nevrlosti voči učeniu či obavám z opätovného rozjazdu vlaku zvaného prezenčné vyučovanie, naša asimilácia prebehla hladko. Len čo sme uvideli svojich, duchom stále rovnakých, no na pohľad zmenených, rovesníkov a učiteľov - spolucestovateľov na tejto dobrodružnej stredoškolskej ceste, svet bol hneď krajší. O tom, že vytúžená zmena so sebou priniesla nielen typickú arómu jedálne či úsmev pána bufetára, ale najmä príjemnú atmosféru, svedčia aj vlastnoručne písané anonymné listy našich šikovných spolužiakov z I.O.
(A. Ch.)