Naši študenti Gymnázia Terézie Vansovej žijú svoj sen. Pomáhajú ľuďom v núdzi a rozširujú svoje obzory. Adam Tešla, Gabriel Grešák, Laura Fedorková a Ivana Torbíková nám s radosťou odpovedali na naše otázky týkajúce sa ich vzťahu k samaritánom a taktiež, ako prežívali koronakrízu s ASSR.
Ako si sa dozvedel o ASSR a čo ťa viedlo k tomu, aby si sa stal samaritánom?
A: O samaritánoch som sa dozvedel už dávnejšie, konkrétne z rozprávania môjho brata, ktorý tam mal spolužiaka. Veľmi ma nadchlo to, ako pomáhajú a túžil som taktiež po niečom takomto. Avšak, myslel som si, že samaritánom sa môžem stať až od 18 rokov, a preto som čakal. Po istom čase prišli samaritáni robiť ukážky do našej školy a znova ma to veľmi zaujalo. Keď som zistil, že nemusím mať 18, okamžite som si dal prihlášku aj s mojím spolužiakom Gabrielom.
G: Počas môjho štúdia v GTV som navštevoval krúžok Mládež Červeného kríža pod vedením pani učiteľky Bolešovej. Na tomto krúžku sme sa naučili, ako podať prvú pomoc pri rôznych situáciách. Od zlomeniny cez NCMP až po vytiahnutie žihadla. Chodievali sme aj po rôznych exkurziách, ako napr. k záchranárom, hasičom či do lekárne. A raz nám pani učiteľka pripravila prekvapenie vo forme akejsi exkurzie na kolesách. Zavolala k nám na prednášku ASSR. Tí nám poukazovali ich pomôcky. Ukázali nám, kde všade sa môžeme dostať a pomôcť – či na Slovensku, alebo aj v zahraničí. Príležitosť ako sa niečo viac naučiť a ako pomôcť ľuďom so zraneniami a v ohrození ich života.
L: Už ako žiačka 7. ročníka som sa zúčastňovala rôznych súťaží spojených s prvou pomocou. Vždy ma tento odbor zaujímal. Prvé informácie o samaritánoch mi poskytol môj kamarát Kristián, ktorý bol samaritánom už nejaký ten rok. Najprv som nevedela, či do toho ísť, alebo nie. Netušila som, čo mám od toho čakať. Nakoniec som sa však rozhodla a spolu s Ivkou, Adamom aj Gabrielom sme sa stali samaritánmi. A myslím si, že ani jeden z nás to neľutuje.
I: O ASSR som sa dozvedela od dlhoročného člena samaritánov, s ktorým sme navštevovali rovnakú základnú školu. K tomu, aby som sa k nim pridala, ma viedlo najmä to, že sa odmalička venujem záchranárstvu – či už v rôznych súťažiach, alebo vo voľnom čase a chcem sa mu naďalej venovať aj v budúcnosti. Taktiež je tam nenahraditeľný kolektív, ktorý vnímam ako moju druhú rodinu.
Ktoré tri slová podľa teba najlepšie vystihujú samaritánov?
A: Odvaha, pomoc, rodina,... Je ich omnoho viac a určite aj lepších.
G: Dobrovoľnosť, pochopenie, priateľstvo.
L: Určite by to boli slová ako nebojácnosť, dobrovoľníctvo a samozrejme rodina.
I: Obetavosť, súdržnosť, čestnosť.
Máš ešte pocit strachu, keď ideš poskytovať prvú pomoc?
A: Na cvičeniach a ukážkach prvej pomoci určite nie. Reálnu situáciu, kedy by som musel podať prvú pomoc, som nezažil, tak teda neviem, ako by som sa správal v tejto situácii. Určite je dobré a prínosné, že prvú pomoc precvičujeme často a aj to, že o tom viem o niečo viac než ostatní.
G: Už nie. Vždy som sa bál, že ak sa niečo stane, nebudem vedieť pomôcť alebo sa budem báť, prípadne zabudnem, čo mám robiť. Ale po všetkých tých kurzoch a modelových situáciách sa to nejako... vstrebalo :D. Mám už nejakú tú skúsenosť s podávaním prvej pomoci, napr. pri autonehode. Všetko je potrebné riešiť s rozvahou, rozumom a hlavne žiadna panika!
L: Samozrejme, vždy mám rešpekt, keď idem poskytovať prvú pomoc. Som zodpovedná za svoje činy, ale čo sa týka strachu, myslím si, že teraz som na tom už lepšie. Všetko sa dá zvládnuť, ak sa to rieši chladnou hlavou. Také malé poranenia som už viackrát ošetrovala, ale čo sa týka tých takých veľkých a nebezpečných, tak nie. Vďaka Bohu!
I: Chválabohu sa so situáciami ohrozujúcimi niekoho život nestretávam často, ale pomáhala som napríklad už pri epileptickom záchvate a veľkom krvácaní a bolo to naozaj veľmi stresujúce. Myslím si, že chvíľku potrvá, kým sa naučím reagovať v každej situácii s chladnou hlavou. Malé poranenia však ošetrujem v podstate na dennej báze a zatiaľ všetko prebehlo úspešne :D.
Ak by si sa mal opäť rozhodnúť, či sa stať členom ASSR, aká by bola tvoja odpoveď?
A: Bez váhania a pochýb by to bolo niekoľkonásobné ÁNO s čoraz väčším a väčším nadšením.
G: Jednoznačne by som sa opäť stal členom. Je to neskutočná príležitosť ako pomáhať, ako spoznať nových ľudí a naučiť sa vždy niečo nové.
L: Určite áno. Myslím si, že je to perfektná príležitosť okúsiť niečo nové a hlavne sa zlepšovať v tom, čo ma baví.
I: Nikdy som neoľutovala to, že som členom ASSR a spravila by som to určite znova.
Čo musím urobiť pre to, aby som sa mohla pridať k ASSR?
Všetci: Stačí, ak pošleš vypísanú prihlášku, ktorú nájdeš na našej webovej stránke (www.as-sr.sk) alebo kontaktuješ niektorého z členov, ktorý ti poskytne priame informácie, k prihláške priložíš potrebné prílohy a zúčastníš sa 3 úvodných kurzov, ktoré sú naozaj super. Určite neváhaj, máš sa na čo tešiť!
Samaritáni boli taktiež súčasťou boja proti koronavírusu, zúčastnil si sa ho aj ty?
A: Áno, ale až neskôr.
G: Áno, zúčastnil.
L: Áno, zúčastnila som sa. Konkrétne v karanténnom stredisku som nebola, ale pomáhala som napr. pri stavaní stanu pre nemocnicu a bola som pripravená pomáhať z domu.
I: Áno, bola som súčasťou, ale bohužiaľ som kvôli chorobe nemohla pomáhať priamo v karanténnom stredisku. Pomáhala som však pri stavaní odbernej stanice v Starej Ľubovni a bola som k dispozícii z home officu.
Chalani o práci v karanténnom stredisku
Čo bolo náplňou tvojej práce a ako dlho si tam bol?
A: Bol som v karanténnom stredisku v Ľubovnianskych Kúpeľoch, kde samaritáni mali na starosti registráciu repatriantov, administratívne činnosti, riešenie problémov a prijímanie balíčkov, ktoré bolo potrebné kontrolovať (žiadny alkohol, omamné látky a veci, ktoré neboli hygienicky balené).
G: Bol som tam niečo okolo týždňa a ešte sa tam chystám. Mojou úlohou bola registrácia repatriantov (ľudia, ktorí prišli do karantény). Tam som sa ich pýtal rôzne otázky atď. Ďalej mojou úlohou bola aj ich odregistrácia, ak mali negatívne testy.
Boli aj problémoví repatrianti?
A: Samozrejme, mnohokrát ľudia neboli spokojní a nesúhlasili so štátnou karanténou.
G: Pravdaže, boli. Práca s ľuďmi je náročná v každej sfére. Väčšinou sa jednalo o nerešpektovanie pravidiel. Ešteže tam boli aj členovia PZ, ktorí nám nesmierne pomáhali. Hlavne so spomínanými repatriantmi.
Ako si trávil svoj voľný čas, ak si ho mal?
A: Ak sa dalo, tak odpočinkom a ak som nebol vyčerpaný, tak som sa rozprával so samaritánmi, hasičmi či policajtmi, hral som spoločenské hry alebo sme pozerali film. Keďže som mal ešte školu, tak som robil aj úlohy.
G: Niekedy som ho nemal vôbec. To bolo v čase, keď bolo veľa príjmov alebo bolo množstvo „papierovačiek“, prípadne, keď boli problémy s repatriantmi typu niečo im chýba, niečo je zle zapísané atď. Ale keď sa ten čas našiel, tak sme spolu hrali spoločenské hry (žolík ).
Čo nové ťa naučila táto skúsenosť?
A: Naučilo ma to na veci pozerať z iného uhla pohľadu, taktiež to, čo znamená správať sa profesionálne, a to, že komunikácia je základom riešenia problémov.
G: Posunulo to hranicu mojej trpezlivosti. Naučil som sa komunikovať s ľuďmi, a to hlavne ak sú rozpačití, nahnevaní... A hlavne mi to dalo to, že musím mať väčšiu odvahu, ak chcem niečo presadiť...dalo mi toho veľa.