Rok sa s rokom zišiel a my sme práve ten 2020 mali vidieť ako čímsi iný, prevratový a krásny s magickými číslicami 2, 0, 2, 0, ktoré znamenajú dobrotu a energiu. V januári sme ani v najmenšom sne neočakávali to, čo sa stalo v marci. V júni si nemysleli, že dostaneme možnosť opäť nakuknúť za hranice vlastných možností, ktoré nám boli doposiaľ odopierané a v septembri, že sa opäť vrátime v čase a na dennodennom poriadku nám bude na krk dýchať strach o holé životy a vojna o základné ľudské práva, ktorých sme sa na čas mali, i keď v náš prospech, (ne)dobrovoľne vzdať.
Tento fakt sme si však neuvedomovali iba my ako bežní smrteľníci, ba myslím si, že sme sa potrebovali ako spoločnosť odpútať a posunúť aspoň o krok ďalej, a tak výzva Ministerstva obrany SR, ktorej cieľom bolo dať do pozoru nejedného vysokoškoláka či stredoškoláka, padla bezpochyby vhod.
„Mladá generácia je našou budúcnosťou. Preto nás úprimne zaujíma pohľad žiakov a študentov na témy spojené s naším rezortom, obranou a bezpečnosťou našej krajiny. V záujme o túto oblasť sa ich snažíme motivovať rôznymi spôsobmi. Jedným z nich je aj literárna súťaž, v ktorej 16. ročníku sme sa zamerali na hodnotu mieru. Na diela k tejto téme som sám naozaj veľmi zvedavý,“ povedal minister obrany Jaroslav Naď, keď výzva ešte len vychádzala a ukazovala sa svetu.
...a ďalší podnet nebol potrebný. Začalo sa písať a práce sa pomaly zasielali na adresu Ministerstva obrany SR, ktorých bolo k dátumu uzávierky až 299, nevynímajúc tie napokon vyradené. 50 vysokoškolských a 235 stredoškolských prác sa tak pod náporom uzávierky 22. novembra dostalo pod ruky odbornej porote rezortu, s ktorou sme sa napokon mali možnosť aj stretnúť a prehodiť pár slov či už o súťaži, či už o menej formálnych témach a popriať si napríklad aspoň pekné Vianoce.
A tak sme 15.12. stáli od seba na dva metre vzdialené na odovzdávaní cien na pôde Ministerstva obrany Slovenskej republiky v metropole Slovenska – Bratislave, aby sme nepopierali hodnoty mieru a nekazili to, čo spoločne budujeme už 9 mesiacov. Do miestnosti vstúpil napokon i pán minister obrany, ktorého slová nám boli väčším povzbudením, ako keby sme svoje práce zamkli na tri zámky a nechali ich zapadnúť prachom.
„Prešli ste cez viaceré sitá, no tým najdôležitejším bolo práve hlasovanie ľudí na Facebooku. Gratulujem vám, pretože vieme, akí vedia ľudia byť.“
Myslím si, že v každej z nás bola v tej chvíli nemalá spúšť myšlienok a emócií, ktoré sa drali na povrch, no my sme len v tichu ostali stáť, aby sme sa mohli zamyslieť nad tým, čo je dôležité a kde chceme žiť.
V úvode sme boli, ako víťazky oboch kategórií, zaskočené pozvaním do rohu miestnosti, kde sme sa na modrých semišových kreslách snažili zo seba nevydať nejakú hlúposť a absolvovali tak svoj prvý rozhovor v živote.
„Sme radi, že sme sa tu nakoniec aspoň v takomto počte mohli stretnúť,“ odznela veta a opäť sme cítili starú známu ťarchu pocitov, ktorá na nás, nevedomky, vplyvom pandémie chtiac-nechtiac nasadá.
V závere chcem už len poďakovať každému jednému z vás, pretože 805 je síce pekné číslo, no vidieť za ním 805 reálnych ľudí je wau. Ďakujem za každý jeden hlas, ktorý mi pomohol dostať sa na prvé miesto v tejto súťaži, i keď bolo miestami ťažké si ho zubami-nechtami udržať.
Majme mier v sebe a šírme ho navôkol. Ďakujem každému jednému z vás a prajem pekné sviatky v mieri a bez vzbury. Zvládneme to.
Lenka Kolcunová, IV.A