Výraz tváre prejavujúci sa charakteristickým pohybom svalov okolo úst, ktorým obyčajne vyjadrujeme radosť, príjemnú náladu, prípadne iróniu – takto znie definícia jedného z najzákladnejších slov spisovnej slovenčiny, nežnej známky potechy i obligátneho námetu pre množstvo piesní – úsmevu. Týchto päť písmen však predstavuje viac než len obyčajné slovíčko. Či už je srdečný, letmý, rozpačitý, široký, figliarsky alebo štrbavý, stále ostáva naším vlastným, jedinečným odzrkadlením vnútorného prežívania. Keď Harvey Ball v roku 1963 vytvoril prvého, dnes už notoricky známeho, dennodenne používaného „smajlíka“, snáď ani netušil, akú revolúciu v prejavoch vľúdnosti započína. Ľudia po celom svete sa digitálne i naživo navzájom obdarúvajú veselým zdvihom kútikov pier, aby prejavili svoje pocity a emócie.
Aj naša škola 1.10. nepreťala pomyselnú kontinentálnu reťaz oslavy symbolu spontánnej radosti. Ráno, pri vstupe cez brány školy, bol študentom, pedagógom i nepedagogickým zamestnancom z rúk piatakov osemročného gymnázia, Niny Švedlárovej, Filipa Budzáka a Vanesy Cirbusovej, venovaný žltý pripínací vlastnoručne vyrobený „smajlík“, ktorý počas celého vyučovania tíško značil dianie spoza rúšok.
A. Chamillová