Dňa 4.5.2017 sme sa my - gymnazisti z Terezky, vybrali do divadla J. Záborského v Prešove, do historickej budovy divadla, spoznávať históriu trochu inak. Okrem trpezlivosti oceňujeme aj duchaprítomnosť našich profesoriek, ktoré nám cestou cez Sabinov ukázali dom, v ktorom sa natáčal oscarový film z roku 1966 s rovnakým názvom.
Predstavenie Obchod na korze, ktoré režíroval Marián Pecko zachytáva citlivé obdobie slovenských dejín, obdobie tzv. slovenského štátu, v ktorom židovskí obyvatelia Slovenska boli degradovaní na ľudí nižšej kategórie, obdobie arizácie židovského majetku, obdobie, v ktorom sa hodnota ľudského života merala dvojakým metrom.
Pôsobivá a sugestívna bola divadelná scéna postavená z kufrov, pretože práve nimi akoby bolo limitované množstvo „majetku“ , ktorý si mohli židovskí obyvatelia zobrať so sebou do „pracovného“ tábora. Táto scéna podčiarkovala a zintenzívňovala dej, akoby symbolizovala dočasnosť, osudovosť, ohraničenosť bytia, zúfalstvo doby. Na pozadí historických faktov a samotného deja pôsobila skľučujúco.
Predstavenie ( a predtým aj film s rovnakým názvom ) vzniklo na základe novely spisovateľa Ladislava Grosmana a vychádza zo skutočných udalostí.
Opisuje príbeh obyčajného stolára Tóna Brtka, malého bezvýznamného Slováčika, ktorý sa vďaka švagrovi, veliteľovi Hlinkovej gardy, a pod tlakom ctižiadostivej manželky, stáva arizátorom. A tak režim zomelie vo svojom súkolí aj človiečika Tóna. Darmo sa snaží vyrovnať s výčitkami svedomia, lebo podvedome tuší, že to, čo robí, nie je správne. Že vyspovedanie sa z hriechov nestačí, a výhovorky, že „taká je doba“ neobstoja.
Získa malú neprosperujúcu galantériu patriacu takmer hluchej židovskej vdove pani Rozálii Lautmanovej. Tá nechápe čo sa deje, nerozumie „dobe“. Rozumie stužkám, šatkám, čipkám, gombíkom. Tóno jej to ani nevie vysvetliť. A tak pristúpi na hru židovskej obce a stáva sa „len“ pomocníkom v obchode starej panej. Stáva sa pseudoarizátorom v pseudodobe.
So starenkou sa akosi prirodzene spriatelí a chce ju ochrániť pred osudom tisícok židov. Po výzve na transport židov jej nevie vysvetliť hraničnosť situácie, len ju inštinktívne postrčí do komory, aby ju nezobrali do transportu. Keď zistí, že sa starenka pri páde zabila neunesie ťarchu výčitiek svedomia a obesí sa.
A práve tu vznikol priestor na rozmýšľanie o vine vinných a vine nevinných... To podčiarkovali aj dvaja rozprávači, ktorí ozrejmovali historické fakty, citovali a vysvetľovali. Volali sa MAN a GROS. A boli hlasom autora, hlasom doby. (možno jednoduchý kryptogram?)
Výkony hercov môžeme len vyzdvihnúť, lebo aj vďaka nim táto výpoveď o svedomí doby nenechala nikoho ľahostajným.
Malý obchod s galantériou na korze sa stal metaforou doby, slovenskej vojnovej reality. A som presvedčená, že toto predstavenie môže osloviť a zarezonovať v každom z nás – či máme 16 alebo 61.
Martina Malastová V.O
